Z Horáčikova

Posledné týždne mám také nutkanie ešte aspoň raz aktualizovať tento kedysi slávny (huh?) blog, že nech viete, ako sme nakoniec dopadli, keďže posledný príspevok príliš jasnú predstavu o našej budúcnosti nedával. A čuduj sa svete, dnes je ten deň, keď som si na to naozaj aj čas našiel (viď ďalej, že kde sa zrazu ten voľný čas a energia nabrali).

Klasický problém, toľko sa toho stalo a mne sa tááák nechce písať. :) Začnem teda tým Miroslavom, naším druhým WWOOF hostiteľom.

Poháňať nás s balením u predošlých hostiteľov rozhodne nebolo treba, toľko ochoty a kompromisov len aby sme sa nezdržovali u nás už dávno vidieť nebolo. Najväčší problém bol im oznámiť, že my fakt už ideme po týždni (veľmi nerozumne sme si toto s nimi nedohodli dopredu) a že rozhodne neplánujeme naše odhodlanie zmeniť (nedajbože ešte aj zdôvodňovať, že prečo). Ale zase povedzme si úprimne, makali sme tam zadarmo, žili v zahádzanej izbe, kde sme sa ledva vedeli pohnúť (o nejakom vybaľovaní vlastne ani nemohlo byť reči, takže preto to balenie šlo dosť od ruky), tá WWOOF stránka existuje len krátko, takže tam nie sú ešte zabehané komentáre, hodnotenia atď (čo inak tak trochu ukazuje drsnú stránku tejto bohumilej aktivity -- predtým mal človek len takú knižočku, zavolal, dohodol sa alebo dokonca rovno prišiel a modlil sa, nech je to niekto normálny) takže sme to proste povedali a šli. Na druhý koniec Tasmánie.

Skrátená verzia: bolo to tam oveľa, oveľa lepšie. Mira a jeho sestra Sofia žijú na farme uprostred lesov, priamo pod horou zvanou Mt. Barrow:

Tam pri jazere sme bývali.

Veľmi milí ľudia, dôchodcovia, ich rodina najprv žila v (po)povojnovom Nemecku, potom v Adelaide, deti sa rozpŕchli kde kade aby sa nakoniec všetci zišli v Tasmánii. Takmer každý deň sa varil obed či večera v takom tom našom, európskom, duchu, žiadne sendviče či hamburgery (spomínal som, že u tých predošlých sme jedli pomaly na kolenách, pretože nemali ani jeden debilný jedálenský stôl?), bože to bolo vyslobodenie!!! Práce tiež neboli taký masaker (žiadne rozbíjanie betónu...), ale zase každý deň sme tých cca 5h naozaj odrobili.

Ich usadlosť žila veľmi čulým spoločenským životom -- takmer každý deň sa niekto zastavil na obed či večeru, v živote som nestretol viac nových ľudí v tak krátkom časovom úseku. A aby to ešte nestačilo, oni tam mali ešte taký párik Francúzov, ktorí voľakedy u nich WWOOF-ovali, ale "now we are just friends". A hoci sme tam mali dohodnuté prakticky neobmedzenú dĺžku pobytu, nakoniec sme si predsa len po čase začali hľadať niečo vlastné.

Problém totiž nebola práca ani hostitelia, ale skôr nejasná predstava, ako sa tam trávi čas. Ja som mal predstavu jasnú, odrobíme čo treba - máme voľný program. Lenže ešte aj toto tí dvaja Francúzi dosť narúšali, keďže nebolo jasné, či oni tam len chcú, mali by alebo musia pracovať ako my. Čiže my makáme vonku a oni si napr. pozerali telku a hoci by nám dosť niekedy bodla ich výpomoc, nevedeli sme, či to od nich môžeme žiadať alebo nie. A potom tie večery -- my sme už boli zvyknutí si zariadiť program, obzvlášť ak sme mali dosť po tej práci, ale oni boli zvyknutí si pekne naliať (v dome prítomné, rozhodne nie ich...) vínko, dať dole fľašu-dve (domáci aj my sme si vždy dali max jeden pohár) a ísť hrať s domácimi biliard, karty, kocky, ... Čo znie v pohode, ale ak by ste to mali robiť každý boží večer, tak sa skôr či neskôr dostaví pocit "som v dome dôchodcov a je tu čas na Bingo" (snáď nemusím zdôrazňovať, že tie návštevy boli väčšinou tiež len ďalší dôchodcovia...).

No a zatiaľ čo Francúzom tento život asi dosť vyhovoval (inak tam nerobili totálne nič, ani cestovať sa im už nechcelo, keďže tam už boli u nich po niekoľký raz), mne, čo musel ráno makať, popoludní robiť do práce v QLD a večer sa konečne venovať čomu ja chcem, to prišlo ako dosť veľká strata času. Slávka tiež nebola nadšená, hlavne preto, že ten večer by možno so mnou mala nejaký program a ja som ho musel deliť medzi ňu, dôchodcov a svoje vlastné záľuby. A na druhý deň zase odznova.

Morálka mužstva teda nebola bohvieaká, nebyť víkendových výletov, tak sa tam asi pozabíjame. ;) Zrazu nám ale Mira vraví, že ich sestra, tretí súrodenec, by uvítala nejakú výpomoc na ich dome, že či by sme nemali záujem. A aj keď to vlastne nič neriešilo (všetko rovnaké, len iné prostredie a ľudia), tak sme to odkývli a presťahovali sa cca 100 km na západ, do stredu Tasmánie.

Nuž a po pár dňoch, keď nám všetko ukázali, zaučili, mali sme ísť pracovať na jednom dome ešte aj s tými z Mt. Barrow ako tím... sa Slávke ozvala jedna ženská, že či ešte hľadá prácu a či môže prísť na pohovor čo najskôr.

Najprv sme rozmýšľali, či tam nepôjde len ona (keďže cesta do Burnie a späť z Western Creek zabije takmer celý deň), ale nakoniec nás noví domáci presvedčili, nech ideme obaja, že oni to už nejako s tým domom zvládnu. Tak že fajn. Dotrepeme sa teda do Burnie (pohovor v McDonald´s...), pošlem mladú dnu a ja si vyložím nohy v aute...

... len aby som o ani nie minútu pozeral, ako ide späť, že nič z toho. Že vraj ako sa ona dozvedela, že je študentkou v Brisbane, tak ju poslala preč, lebo že ona hľadá niekoho na stabilný pracovný pomer a nebude tu po troch mesiacoch  lietať do Burnie a znovu niekoho hľadať (ženská to mala vyriešené naozaj bohovsky -- zhodou okolností jej firma tiež sídli v Brisbane a kontrakt má tu v Tasmánii, nie, nepýtajte sa ma, ako niekto môže najať firmu z Queenslandu na upratovanie v Tasmánii). Tak som sa len chytil za hlavu, že prečo preboha všade rozhlasuje, že je študentka v Brisbane, aj tak sa tam na 99.99% už na univerzitu nevráti (akože pokračovanie tej college, z ktorej má diplom a vďaka čomu má teraz prázdniny -- z pohľadu školy čaká na začiatok výučby na univerzite) a nech pekne ide naspäť a povie, že to sa nepochopili, že ona predsa je už v Tasmánii natrvalo (žmurk, žmurk ;)). Po počiatočnom odpore a frflaní tam za ňou nakoniec fakt išla a čo? And she´s got the look! Teda, job. Čo znamenalo, že sme mohli rovno začať baliť a znovu to otočiť do Burnie (už po tretí raz -- po prvý sme tam boli len nevinne na výlete).

Miestny pes chcel odísť do Burnie spolu s nami.

Vravíte si koniec dobrý, všetko dobré, čo? No iste. Pravá zábava ešte len začala. Ako som už spomínal v predošlom článku, zdieľané bývanie je v Tasmánii dosť nerozšírená aktivita. A keď v takom Hobarte či Launcestone to nie je populárne, tak čo už také Burnie. Preložené do praxe, našiel som až tri ponuky na bývanie. Prvé - strach a hrôza, otrasný dom s totálne divnými ľuďmi a ašpiráciou ho zaplniť do poslednej izby (cca 8-9 ľudí!). Druhé - síce len jedna ženská, dom celkom OK, ale zase otrasný bordel v celom dome s minimom nábytku. No a to tretie... dom naozaj nič extra, o spolubývajúcich neskôr (ale sú len dvaja a pol - ten polovičný býva v ... prívese vonku), ale k dispozícii dve izby za znesiteľnú cenu a ako-tak normálny nábytok. Takže po 10-sekundovom rozmýšľaní sme išli do tej tretej možnosti. Po šiestich dňoch v moteli a o $600 ľahší to bolo prvý raz, keď sme si mohli naozaj vydýchnuť.

Burnie má, ako ste si už asi všimli, pláž.

Po počiatočnom kolotoči zariaďovania sa nám podarilo po dvoch mesiacoch konečne usadiť. To pre mňa osobne znamenalo riešiť väčšinu vecí okolo domu len v jednej osobe, pretože mladá má služby od druhej popoludní, takže čokoľvek, čo sa nestihne pred obedom padá na mňa. Áno, áno, je zo mňa gazdiná v domácnosti. ;) Jáj, ešte som zabudol zmieniť, že tento náš dom leží nekresťansky blízko Slávkinej práce -- síce sme si to obaja želali, ale aká bola šanca, že sa to fakt splní? Čiže päť minút autom, 20 bicyklom a 35 peši, môže byť.

Slávka sa dočkala práce svojich snov. ;)

Sranda bola samotné zariaďovanie, pretože ako tu nemá tradíciu spoločné bývanie, tak tu príliš nemá tradíciu rozpredávanie vecí (kto už by ich rozpredával, keď tu nikto krátkodobo nebýva, že?). To znamená, že síce som nábytok zohnal celkom lacno, musel som po neho jazdiť hore dole celým severovýchodom, rekord bol tá červená stolička -- presne takú som mal v Brisbane, vedel, že stojí za to a tak som po ňu šiel 130 km. ;) Predstavte si to na Slovensku!

Po ťažkom boji sme dostali spálňu aspoň do tohto stavu.

Áno, vidíte dobre, izby majú koberce. Síce som to vysával hodinu, ale výsledok stojí za to, konečne, konečne!!! má človek ako tak pocit, že niekde naozaj býva. Má to ale svoju cenu. Ako som už spomínal, spolubývajúcich je len dva a pol (a áno, chlapa!), ale každý stojí za to.

Najnormálnejší je Darren, totálne zženštilý hošan, ktorý sa asi v živote nerozprával so žiadnym cudzincom. Čiže okrem vtipných otázok a počudovaní sa nám takmer nikdy poriadne nerozumie (a naopak), pretože je zvyknutý len na tasmánsky prízvuk a nepozná nič iné. Potom je tu Justin, pán príves, ktorý má v tom prívese ešte aj fenku boxera, vyzerá ako keby na niečom nonstop fičal, ale inak milý chalan. No a čerešnička na torte -- John. To je proste jackpot.

Pracovňa / obývačka.

Dievčatá, spomínate si, ako vám okolie vtĺkalo do hlavy, ze nečetujte na Internete, pretože sú tam len starí a mrzkí úchyláci? Ako na Facebooku nepotvrdzovať friend requesty od neznámych ľudí, pretože nikdy neviete, kto sa za tým profilom skrýva? Say hi to John, this is the jackpot we´re talking about. ;) Úplne bez preháňania -- vek cca 50 rokov, rozvedený, s verbálnym prejavom vŕzgajúcich dverí a výzorom vlastne tiež, tráviaci 90% času keď je doma na jeho notebooku v kuchyni prezerajúc si profily -násť ročných dievčat, posielaním friend requestov a četovaním s nimi. A ani v najmenšom sa za to nehanbí. Moja pracovná teória, vzhľadom na neoverené informácie, že v januári má ísť na mesiac na dovolenku na Filipíny, je, že si takto naháňa adeptky na rande, keď tam dorazí. Áno, všetci teraz zapojíme fantáziu a skúsime si predstaviť, ako to asi bude prebiehať. Jediné pozitívum na tomto človeku je to, že štyri dni v týždni tu nie je. Což je od neho celkom pekné, pretože ani Darren tu nie je každý deň a tým pádom sa naše bývanie naozaj podobá na naše.

Ešte krátko k Burnie. Na prvý pohľad pôsobí ako také maličké mestečko pri pobreží, ale na druhý pohľad človek zistí, že je vlastne dosť rozťahané a určite v prvej desiatke najväčších miest v Tasmánii. Bohužiaľ vzhľadom na jeho industriálnu minulosť sa nedá úplne povedať, že ide o pekné mesto. Nájdu sa aj pekné domy či zákutia, je čisté, ale ako celok to proste nefunguje. Podobný pocit som mal inak aj z Launcestonu, ale tam aspoň nebol ten priemyselný element.

Keby sa mladej chcelo, môže chodiť do práce cez takéto scenérie (peši / na bajku ;))

Takže takto sme nakoniec skončili. Počas víkendov a sviatkov sa snažíme cestovať hore dole (je naozaj úžasné byť v krajine, kde sa vzdialenosti opäť počítajú na hodiny a nie na dni). Ja osobne si najviac užívam také tie všedné scenérie -- v Queenslande sa to proste nedalo. Buď človek išiel po nudnej diaľnici alebo proste len pozeral na vysušenú step. Tu... tu je to proste nádhera len tak šoférovať, vôbec nemusí ísť o niečo turisticky vychytené:

Takýto pohľad je doslova za každou zákrutou.

Stačí odbočiť z hlavnej cesty a už človek ide hoooore, doooole, cez lesy, popri pobreží, malebné usadlosti, mestečká... proste nádhera. Vôbec netreba turistického sprievodcu, stačí len odbočiť a niečo super sa vždy objaví -- dedinky prvých usadlíkov, horské pohostenie, továreň na belgickú čokoládu, miestny úrad+kafé+pošta+supermarket v jednom, ... naozaj pestrý výber.

No... robiť si srandu z Tasmánie, že je to štát oviec a pritom keď sa pozrieme do Queenslandu... múúú. :)

Každopádne ale cítiť, že hoci Tasmánia nie je "veľká" Austrália, nie je to rozhodne ani Európa. Napríklad počasie -- u nás sme zvyknutí, že keď je leto, tak je teplo. Možno prší, možno je zamračené, ale je leto. Tu ani náhodou. Je síce leto, ale 10 stupňov v noci len tak bez varovania? V pohode. Jeden deň 29, druhý 15? Bežne. Včera na pláži, dnes vo vetre 30 km/h zbierame veci na dvore? Samozrejme. Tu je ročné obdobie len taký jemný indikátor, ale určite nie ukazovateľ, že treba odložiť zimné veci.

Na návšteve v továrni na výrobu syrov. Ak zamestnanci nevedia toto, ako môžu robiť syry?!

Nuž a nakoniec... ľudia. Niečo som už načrtol minule. Ľudia sú tu naozaj dosť... iní. :) Na prvý pohľad viac fajčia, pijú, sú obéznejší, ešte aj majú taký divokejší vzhľad (platí rovnako pre mužov aj pre ženy). Na druhej strane sú až dych vyrážajúco čestní a úprimní. Je naozaj neuveriteľné, koľko razy sa nám stalo, že niekde bolo treba niečo splniť, mať alebo spraviť a ľuďom stačilo len naše slovo. To sa týka úplne všetkého -- platenie vstupného, preukazovanie poukážky na zľavu, dokumentov o identite, príchodu do niekoho domu či pobytu niekde (keď nie je nikto doma a v živote sme sa nevideli!), ani na sekundu nikto nezaváha, že či to náhodou nie je risk nám takto veriť. Privyká sa na to ľahko, mladú ide poraziť, keď vidí, ako nechávam odomknuté auto s kľúčom v zapaľovaní a stiahnutým oknom. ;)

Takže čo ďalej? Niečo zarobíme, počkáme, kým Slávke vypršia víza vo februári, požiadame o turistické, pocestujeme zvyškom Tasmánie a hor sa cez južnú a západnú Austráliu z Perthu cez Dubaj domov!

Pozdrav domov sme posielali na Vianoce presne z tejto "pošty". :)

... z Tasmánie

Áno, z Tasmánie, nebudem už predsa meniť názov blogu či nebodaj zakladať nový. Toľko vody pretieklo od novembra 2016 dolu Brisbane River, až nakoniec už okolo žiadnej Brisbane River nechodím a vlastne ani ten rok 2016 už nemáme. Ale je to v istom smere fajn si prečítať ako som nastupoval do práce a teraz to tak vlastne zhodnotiť, že nakoľko som bol totálna naivka. :) Takže pšátelé, vítejte pri špeciálnom tasmánskom vydaní nášho občasníka "Ako sa máš, prečo nenapíšeš, žiješ ešte, dokedy ešte budeš v Austrálii a ak dále".

Jeden z dôvodov, prečo sa mi už nechcelo písať bolo aj to, že sa toho v Queenslande až tak moc nedialo. Niežeby tam bola nuda, to nie, ale predsa len, po tom cca roku a pol to už začínala byť taká rutina, priam až stereotyp -- práca, škola, niečo cez víkend, robenie nejakých Atari vecí, platenie nájmu a jedla každý týždeň... fakt nič mega. Mladej sa pomaly blížil koniec školy a mne sa pomaly blížil môj "svätý termín", august 2017, odkedy môžem z Austrálie s kľudným svedomím na päť rokov vypadnúť. Pôvodný plán bol teda okolo októbra (koniec nájmu) proste všetko nahádzať do bední, poslať na Slovensko a seba tam pribaliť leteckou trasou tiež. Ale ako to už býva, človek mieni, pán boh / žena mení, takže miesto toho, aby som si teraz užíval pochmúrne počasie na Slovensku... si ho užívam na Tasmánii (ok ok, už nie, už tu fakt začína leto).

Celé moje "kráľovstvo", vďaka ktorému som v QLD prežil

Tasmánia je výsledkom kompromisu: neísť ešte na Slovensko, ale ani neostať v Brisbane či podobnom m(i)este, keďže som už mal IT práce akurát tak po krk. Lebo ako to už býva, nič pekné netrvá večne, takže ani tá super ospevovaná práca z minulého príspevku dlho nevydržala -- po čase nás premiestnili z tej pohodovej miestnosti, kde človek mohol pracovať, rovno medzi robošov z výrobnej linky, takže bordel, hluk, debilné rozhovory a kuchynka pre 30 ľudí sa zrazu stala mojou každodennou realitou. Dokonca ma počas júla / augusta prinútili makať päť dní v týždni, čo mi rozhodne v takom prostredí nepridalo na nálade. Skrátka, mal som tam už toho plné zuby, lebo práca, kde už sa kvôli hluku ani flákať nedá sa nemôže nazývať normálnou prácou. ;-)

Posledné dni pobytu boli naozaj výzva

Takže v októbri nastal šialený kolotoč rozpredávania a rozdávania vecí, celková bilancia nebola zlá, myslím, že sme dostali späť zhruba toľko, za čo sme tie veci kupovali (niektoré sme predali drahšie, iné lacnejšie, v tomto smere bol hviezda jeden týpek, ktorý nám za dve stoličky zaplatil dobrovoľne $150 len aby sme ich nepredali, pretože citujem "už dva týždne nevedia kúpiť žiadne stoličky"). Urobili sme ešte pár výletov, poslali si nepotrebné (hlavne moje počítačové) veci v troch bedniach na Slovensko (3 a pol mesiaca loďou, to som fakt zvedavý, čo z nich príde) a hurá lietadlom na Tasmániu.

Naše AirBnB ubytko

Tasmánia je inak celkom pohodová krajina. Počasie plus mínus ako u nás (len opačne), architektúrou pripomína taký anglický vidiek, plno krásnych domov, víl, rezidencíí z veľkých kameňov, všade kaviarne a reštaurácie (takmer vyhynutý druh v Brisbane) ľudia nie až takí falošní a preafektovaní, plno lesov, relatívne vysokých hôr a jazier, krásnych scenérii, mestá sú plné zelene a záhrad s kvetmi, domy majú veľké okná (!!! úplne som za toho 1.5 roka zabudol, aké je to dívať sa z okna) ... len tu nie je pre mňa žiadna práca. Pár hovadín ako správa sietí, nejaké weby, ale to je asi všetko. Momentálne ma zachraňuje hlavne to, že tí v Queenslande mi ponúkli prácu na diaľku, ale jednak to nepotrvá večne a druhak mladej sa tu stále nepodarilo si niečo nájsť aj napriek tomu, že je k dispozícii full time. Takže situácia bola taká, že sme boli tretím týždňom na AirBnB, pálili prachy, sem tam dačo zarobili, ale -- stále netušili, čo bude o týždeň.

Typický stavebný materiál a vzhľad

Naše nové auto, zobrali sme to najlacnejšie

Nakoniec padlo drsné rozhodnutie, kúpime si auto, budeme cestovať, skúšať menšie mestá (predsa len, každý vždy začína v Hobarte či Launcestone, ale je tu spústa malých fariem a dediniek) a aj keď nič z toho nebude, nič sa nedeje, lebo uvidíme kus krajiny. Už-už sa k tomu aj schyľovalo, ale potom som si spomenul na mojich poľských kamošov, ktorí ma v Brisbane začiatkom roka navštívili a oni bývali u rôznych ľudí ako dobrovoľníci -- dačo odpracovali, dostali za to ubytko, stravu, možnosť sprchy, oprania si vecí atď. Pozreli sme Tasmániu, dokopy 10 fariem, napísali sme všetkým a kupodivu takmer všetci aj odpísali (kto by aj neodpísal na ponuku mať otrokov zadarmo, že?) Náš kvázi plán bol, že odpracujeme tých 5 hodín, čo sa vyžaduje, ja môžem niečo spraviť pre tú firmu v Brisbane, mladá si bude hľadať ďalej prácu a len čo niečo klapne, tak tam sa usadíme. Cestovanie nie je problém, aj keby sme mali ísť z opačného konca krajiny, tak je to otázka hodín, nie dní.

No dobre, tak len veľmi podobné

A tak sa aj stalo. Nakoniec sme si ako prvých vybrali takých hipisácky postarší manželský pár, takmer priamo v Hobarte, takže sme sa ani moc sťahovať nemuseli. Ale bohatstvo, tá drina. Vôbec sa mi nedarí nájsť čas, priestor (majú dosť malý dom aj izby) aj silu niečo robiť do práce, a ak aj áno, tak to zase ich predstava nášho spolužitia naráža na tú moju (niet nad to stráviť večer počúvaním pi..vín o čakrách, svetovom mieri a zelenine). Akože ten jej manžel je ešte celkom v pohode (taký ten silou prinútený vegetarián, ale dá sa s ním celkom dobre robiť sranda), ale ona, ach. Ako bonus sme nakoniec zistili, že doma usporaduváva stretnutia svojich kamošov, ktoré v jej profile nazvala ako "thought provoking discussions", ale v skutočnosti išlo o zasadanie ich sekty (Bahá'í, ak sa vám to chce googliť) s našou povinnou účasťou. Parádička. Ale zase -- minuli sme za posledné dni úplné minimum peňazí, a víkend máme pre seba. Každopádne to dlhšie ako týždeň nedáme, ešte aj z toho vegetariánskeho žrádla mi za chvíľu bude zle. ;-) No, vrchol môjho osobného a profesionálneho života, čo si budeme hovoriť.

Najbližšie ideme k jednému Miroslavovi niekam totálne, ale fakt že totálne do paže do hôr -- syn ukrajinských rodičov, v troch rokoch prišiel na Tasmániu, teraz má tak odhadom okolo 70. Som zvedavý. Zatiaľ trávime čas v hosteli pri Launcestone, ktorý je z 99.9% zaplnený ľuďmi z Japonska a Kórei. Ryža everywhere!!!

Ináč tiež je zaujímavé, ako málo domov a bytov na (zdieľaný) prenájom v Hobarte a celkovo v Tasmánii je. V tých veľkých mestách totiž radšej ťažia z turistov a AirBnB a do tých menších buď jakživ cudzinec nevstúpi (takže sa ani nesnažia) alebo to majú výsostne ako chatky pre ľudí na víkend, za dosť drsné ceny, samozrejme.

Naši susedia v Hobarte. Úplne vážne, takýchto domov je v New Town časti plno.

Rozmýšľam, čo také ešte spomenúť. Ako vidno, hovoriť o nejakých plánoch je takmer nemožné, ja ani len netuším, či odídeme domov preto, lebo budeme chcieť alebo proste preto, že došli peniaze či trpezlivosť s takýmto nomádskym životom. Veľmi ale dúfam, že sa nám podarí pocestovať po horách, kempoch, pozorovať wombatov a diablov priamo v prírode, spraviť nejaké túry, ... to by bolo fajn.

Snäh hneď nad mestom, začiatkom leta. Môže byť.

Austrálska domácnosť (made in China)

Len niečo viac než mesiac od posledného zápisku, vidíte, lepším sa. S nadpisom toho dnešného som dlho váhal, pretože sa za uplynulý mesiac stali v súvislosti s naším bývaním dve ak nie dokonca tri rovnako zaujímavé veci, aj keď ako to teraz píšem, tak tá druhá je oveľa vtipnejšia (čítaj: smutnejšia).

22.10., po asi len 10-dňovom hľadaní, sme (po zaplatení nekresťansky vysokej zálohy a nájmu na dva týždne dopredu) nafasovali kľúče od nového domu a … tým sa všetko ešte len začalo, nie že skončilo. Čiže zistiť, ako sa objednáva elektrina a plyn (nakoniec to nebolo také ťažké, obzvlášť keď som potom našiel medzi papiermi štátnu brožúrku s detailným popisom a kontaktmi, ale nie, ja som si to pekne vyhľadal a objednal sám, ach…), samozrejme zaviesť Internet (pre miestnych -- Exetel je nesmierne lacná (polovičné ceny oproti Telstra…) a zároveň profi firma -- majú skvelú, a ak treba, aj technicky vyjadrujúcu sa podporu, výbornú rýchlosť (na austrálske pomery…), fungujúcu a čistú web stránku s podrobnými štatistikami a veľmi férové podmienky prečerpania), ale hlavne -- nafasovali sme totálne prázdny dom!

Takže toto rozbehlo ďalší kolotoč. Samozrejme, nie sme blázni, aby sme v IKEA vyflákli $200 za šťúply pracovný stolík alebo $800 za kuchynský stôl so stoličkami. Ostalo teda čo? Gumtree (miestny blší trh, vzdialene pripomínajúci susedské burzy na Facebooku). V praxi to vyzeralo asi takto:

1. V sobotu ráno si vyzdvihnete dodávku a postavíte vodiča pred hotovú vec :-) (kupodivu na to netreba žiadny špeciálny vodičák)
2. Zbesilo za jazdy listujete kategóriami Kuchyňa, Stoly, Domácnosť a pri čomkoľvek pod $100 hodného odvozu voláte, či sa môžete do 20 minút zastaviť
3. Zistíte, že daný predmet je oveľa väčší, než sa zdal na obrázku, ale za tú cenu to tam narvete, aj keby ste to mali rozobrať na súčiastky (a akože to aj rozoberiete…)
4. V nedeľu vstanete a goto 2.

Popri tom sme sa samozrejme ešte museli vysťahovať a naložiť všetky naše veci, ktorých sa ukázalo byť o trooošku viac než by bolo zdravé:

V tých krabiciach sú samé Atari. :)

Jedinú vec, ktorú sme nekúpili na Gumtree bola posteľ a hlavne matrace. Za nejakých $500 dokopy máme úplne že hustý matrac na ktorom je radosť spať (ani neviem po koľkých rokoch -- v Košiciach aj predtým v Austrálii som mal vždy nejaké použité a vyležané), išli sme poň až do Clevelandu (skoro hodina jazdy, veď outlet ;-)), kde som si opäť pripomenul, aké úžasné by bolo bývať pri oceáne. O dileme oceánu neskôr.

Čo sa týka zvyšku, tak sme kúpili úplne šialene lacné veci: dva obrovské pracovné stoly, jeden gigantický rohový pracovný stôl, z krásneho dreva vyrobený jedálenský stôl pre osem ľudí aj s osem stoličkami, novú mikrovlnku, takmer novú práčku (neskutočná je…práca to bola vyniesť ju z auta do zadnej časti domu), takmer novú chladničku a to všetko za nejakých $400. Chápete to? $400! Normálne by sme atakovali tak hranicu $4000, ak nie viac.

Vodič v na mieste činu.

Ale tým ešte nákupné šialenstvo neskončilo. Super, že sme mali kde spať, ale nevedeli sme si ani len praženicu spraviť, pretože sme nemali v čom. Vidiac ceny v Coles (také naše Tesco) za bežné veci ako panvice, príbory, misky, … sme si vraveli, že to asi treba tiež cez Gumtree, veď nevyflákneme $200 za riad, ak sme doteraz zaplatili $400 za všetko ostatné, všakže. Lenže komu by sa chcelo kupovať všetko po jednom a jazdiť kvôli pár vidličkám bohvie kam, že? Tak sme tak išli do toho mega nákupného centra, už ani neviem čo sme tam pôvodne išli pozrieť a skončili sme v K-Marte. Áno, tom istom, ktorý bol aj u nás, poviete si, čo by tam človek asi čakal, veď ďalší klon Tesca, nie?

No, nie. To, čo sme tam našli, nám úplne vyrazilo dych a mali sme čo robiť, aby sme sa ovládali v tom, čo chceme kúpiť. :) Tam mali celé sady hrncov, tanierov, príborov za totálne smiešne ceny. Dokopy všetko, čo máme v kuchyni (hrnce, panvice, kopec tanierov, dvojaké sady pohárov a šálok, príbory, konvica, varechy atď, proste normálne vybavená kuchyňa) nás vyšlo asi na $50. Totálna nechápačka. Neskôr to už bola chápačka, zdá sa, že K-Mart nakupuje čínsky tovar, ktorý neprešiel kontrolou kvality pre lepších výrobcov -- napr. tie hrnce nie sú úplne okrúhle alebo farba na nich nedrží úplne dokonale, ale doprdele, za pajdu?! Naučili sme sa s tým žiť. :) Toto je niečo, čo u nás totálne chýba, takéto starter packs, proste nepotrebuješ kvalitu, potrebuješ teraz z niečoho jesť a v niečom variť a ak sa usadíš, môžeš toto vyhodiť a kúpiť si niečo normálne.

Nákupné maniačky v akcii.

Ale samozrejme, čo by to bol za výhodný nákup bez nejakej obskúrnej pikošky. Tak vážení, čo som ešte nespomínal? Správne, kuchynské nože! Viete, koľko sú hodné nože, ktoré máme na kuchynskej linke? $400. Áno, celá naša domácnosť stála toľko, čo tá sada nožov. :D Aby som to vysvetlil: vošli sme (ako do úplne prvého, v tom obchodnom centre) do obchodu s názvom “Nože” a … fakt, všade samé nože! Pozeráme, že hm hm hm, výpredaj a ešte zatvárajú o pár minút, ale i tak nejaké drahé, že $100 za sadu, to kde sme. Ale ženská sa nedala, a že počúvajte, ale to sú nože, čo bežne stoja $400, robené v Európe, nemecká oceľ atď. Pozerám a fakt, pôvodná cena sedí, na nete tiež podobné ceny… tak sme ich zobrali. To krájanie bola iná extáza, pretože u Garryho sme mali 100 rokov nebrúsené nože, takže sme sa tuším aj obaja v prvý deň porezali pri krájaní chleba. Pecka je, že potom v K-Marte sme videli na nerozoznanie rovnaké sady za $20, takže od toho momentu si nahovárame, že by sa nám určite tie nože rozpadli v ruke a že to rozhodne za tú kúpu stálo. :-P

Takže tak sme za jeden víkend zariadili náš dom. Chýba ešte nejaký gauč do predsiene/obývačky, ale aj to časom dáme (už sme fyzicky ani psychicky nevládali). Čím sa dostávame k téme “dom”. Celkovo je to veľký pokrok oproti tomu, kde sme bývali, ale inak strašne odfláknutá stavba:

• zámky sa raz zamykajú proti smeru hodinových ručičiek, raz v smere
• vypínače sú chaoticky rozmiestnené po celom dome (napr. kuchyňu musíme zapínať v hale a samotná hala má štyri rôzne nezávislé svetlá)
• umývadlo v kúpeľni sa tvári strašne moderne, ale nedá sa pod neho ani poriadne strčiť celá ruka, taký mini priestor tam je medzi vodovodom a ním
• zopár totálne nedoliehajúcich dverí, cez ktoré s radosťou chodí hmyz na párty

Proste také blbosti, ako keď niekomu dáte niečo na starosť, ale je vám jedno, ako to spraví a jemu to je jedno tiež.

Dom má ale aj príjemné stránky, napríklad tichú ulicu, mačku u susedov :), blízko k MHD/obchoďáku a pre moju nostalgickú dušu aj vedľajšiu ulicu s plno európsky vyzerajúcimi domčekmi. Čiže nezlátané z dosiek na stračej nôžke, ale poctivé tehly, omietka, škridlové strechy, napríklad tento:



A ešte za tými domami je obrovskýýý park, úplne že mega.

Celá oblasť dýcha európskou históriou, je tu fasa cintorín s hrobmi od polovice 19.storočia - prví osadníci z Anglicka, Nemecka, Pruska, …

No vravím, na prenajatie fajn, ale kúpu ani omylom. Celkovo je zaujímavé, koľko domov sa teraz v okolí predáva (áno, vrátane niektorých z tých domov), dúfam, že tu nejdú stavať diaľnicu. :D

Teraz k tej vtipnej (smutnej) historke. To, že sme si vybrali dom práve v tejto lokalite, to nebola náhoda. Výberu predchádzala precízna analýza harmonogramov a trás liniek MHD (predovšetkým vlaky, ale aj expresné autobusy), aby ostalo splnené nasledovné:

• blízko v stanici a k zastávkam autobusu (do 10 minút peši)
• čo najprijateľnejšia cesta do práce (na sever) a do školy (na juh), čiže priame vlaky, autobusy, ktoré idú po platenej diaľnici a tunelom, minimum prestupov
• rozumná vzdialenosť od centra (do 15 minút MHD)
• blízkosť k niečomu zaujímavému (parky, trasy na Redcliffe/Shorncliffe = oceán)

Nakoniec som bol s výberom spokojný:

• 25 minút vlak Nundah - Strathpine (moja cesta do práce)
• 40 minút dvomi expresmi po diaľnici Nundah - Mt. Gravatt (Slávkina cesta do práce), 20 minút autom (do budúcnosti)
• Blízko dvoch parkov, cca 25 minút na Shorncliffe, 40 minút na Redcliffe (priame spojenie), cyklo trasy
• Do mesta cca 15 minút, priame spojenie, ako vlakom, tak expres busmi
• Spomínané obchodné centrum

Ale, žiadna radosť netrvá večne. Pár dní po tom, ako sme sa rozhodli pre Nundah sa naše spojenia rozpadli ako domček z karát, a čo bolo najhoršie, zistil som to až keď sme už bývali v dome:

• Google Maps čerpá z verejne prístupných (a vládou poskytovaných) databáz, ktoré, ako sa ukázalo, nie vždy obsahujú aktuálne údaje, takže prestupná zastávka, kde mala Slávka zmeniť spoj akosi neexistuje a daný spoj stojí úplne inde … takže musí ísť buď najprv pomalším busom alebo rovno vlakom (vyjde to narovnako)
• Aby to nestačilo, tak som zistil, že Slávkin autobus, na ktorý prestupuje má konečnú nie až tak ďaleko, len o čosi západnejšie, takže mohla mať cestu do školy 100% času po diaľnici a jedným spojom
• Vlakové spojenie, ktoré rozhodlo o tejto lokalite, presne deň po tom, ako som si ho pozeral, zmenili. Takže vlak centrum - Nundah - Strathpine - Redcliffe prestal existovať, miesto neho zaviedli expresy, ktoré v Nundahu nestoja a ak chcem ísť tým smerom, musím ísť najprv iným vlakom na prestupnú stanicu (dve zastávky severne alebo jedna južne)

Asi si vie každý predstaviť tú zúrivosť, ktorá ma pochytila. Zrazu som nevedel, čo si počať, pretože zatiaľ čo Slávke to predĺžilo cestu o 10-15 minút (čo je samozrejme tiež naprd, keďže už pôvodný čas bol dosť veľa), mne sa z 25 minút zrazu stalo 50! (čakanie na prvý vlak, jazda prvým vlakom, čakanie na druhý vlak, jazda druhým vlakom)

Zachrániť situáciu mohol už len… bicykel. ;) Vďaka nemu to viem dať od dverí domu ku dverám v práci pod 40 minút, čo je úplne fantastický čas (bajkom mi to na o dve zastávky vzdialenú stanicu trvá rovnako ako na normálnu peši, čo tiež trochu vyvoláva otázky o efektivite rozmiestnenia staníc v okolí...) a tým, že vlak ide o dve zastávky menej, tak som na Strathpine za štvrť hodinku. Mladú tiež lanárim na bajk, od nás až na nástupište toho “super expresu” ide krásna cyklo cesta, takže by tam niekde zamkla bajk a naskočila do prázdneho autobusu.

Tož tak. :) Aj by som bol nasraný, ale keď má človek iba tie štyri dni v práci (a ešte aj to nemám 32h pracovnú dobu, ale len 30.4 -- a čo čert nechcel, odchody vlakov sú na minútu presne zladené s časom, kedy každý deň prichádzam na stanicu, aby som tento limit splnil), do toho izbu plnú Atari, tak to až také tragické nie je.

Čím sa vlastne dostávame k téme “práca”. Práca je podozrivo normálna. Veľmi podozrivo, pretože okolo seba mám len samých Austrálčanov, takže je to o dosť iné ako v NOJA Power, kde bol taký klasický mix. Ešte aj v produkcii je len zopár cudzincov a čo je úplná pecka, väčšina pracovníkov, ktorí pájkujú a dávajú celé zariadenia dokopy na výrobnej linke… sú ženy. Tie keby videli moje pokusy o pájkovanie, tak by so mnou vytreli podlahu za silného rehotu, s veľkým rešpektom okolo nich chodím. :-P

Okrem toho, že samotná náplň práce je v pohode, sedím v kanclíku len s pár ľuďmi, okolo mňa všade rôzne meracie prístroje, dosky, zariadenia, proste taká tá klasická elektronika (a nie bleskozvody a vysokonapäťové spínače ako v NOJA), tak ľudia sú tu podozrivo neaustrálsky. Minimum prejavov takého toho “mačizmu” či potreby sa ku všetkému vyjadrovať, ideálne čo najhlasnejšie, na stupnici nasieracích zlozvykov sa držia tiež pri zemi a hlavne sú to takí praví geeks, rozumejú tomu, čo robia, vedia preberať Star Trek ešte aj s recepčnou, dokonca aj tá recepčná je asi najnormálnejšia, akú som zatiaľ videl (narozdiel od tej vytretej, ktorú som mal možnosť vídať a hlavne počuť v predošlej firme). A hlavne… tu sa niiiiikto nikam neponáhľa. Oni sú schopní prekecať kľudne 40 minút, 5-6 ľudí naraz, práca stojí, nikto nerieši. Ľudia tu majú najdivokejšie pracovné časy (šak ja nie som výnimka, že…), bežne robia z domu, keď som sa pýtal na deadlines a plán vývoja, tak by sa to dalo zhrnúť ako “bude ako bude”, proste mañana. A mañana prístup je niečo, s čím som ja veľmi kompatibilný (odkiaľ asi píšem tento článok, že? :D).

Sranda je, že ešte aj ten bicykel mi v práci vyriešil jej jediný problém -- slabej ponuky na miesta/jedlá na obed. Všetci si poctivo nosia jedlo z domu (a ešte jedia brutálne neskoro, kľudne aj o 14:30), len ja som odkázaný na jednu “kaviareň”, kde majú samozrejme všetko mäsové, až na jeden hnusný vege sendvič. Ale s bajkom je to o inom -- pekne sa 10 minút zveziem do Domino’s, cez moju appku si objednám pizzu s 30% zľavou (takže stojí menej ako ten sendvič!) a do sýta sa tam najem. Samozrejme, nežeriem len pizzu, ale jeden deň v týždni mám taký, no, aspoň na niečo je tá moja appka dobrá, lebo inak na ňu ľudia <>ujú jak choré vrany (akože na tú “geniálnu” myšlienku automatického objednávania, nie implementáciu, aby ste si nemysleli).

Taktiež mi bajk dosť pomáha v týchto horúčavách, ak je 35 stupňov a vy máte 10 minút pešovať po rozpálenom asfalte až na stanicu, tak to ten bajk príde veľmi vhod.

Nakoniec som od nápadu robiť v piatok pre predošlú firmu upustil, jednak je to dosť dlhá cesta (hodina) a druhak tie projekty sú taká nuda, že to by som radšej prehadzoval hnoj spod klokanov. Takže síce sa veeeľmi snažia si ma tam udržať a niečo mi prišiť, ale ja hrám tak mŕtveho chrobáka, ako je len možné. Asi hlavne preto, že odišiel aj ten Maďar (rovnaké dôvody) a zrazu nemajú nikoho na mobilný vývoj. A ako bonus začínajú robiť totálne kraviny akože najali ženskú, ktorá nerobí nič iné, len vymýšľa <>ny. Spoločné BBQ? Fond na robenie firemných parties? Spoločné piatkové stávkovanie na dostihy? Firemné fotenie? Napíšte Stacy! (áno, vyzerá presne tak vypatlane ako to meno indikuje, ešte aj tá recepčná popri nej pôsobí ako profesorka) Úplný vrchol bolo zistenie, že ona má vlastný kancel na poschodí, zatiaľ čo oni držia 30 vývojárov v jednej hale dole ako taký hmyz.

Suma sumárum, táto nová práca nielenže predčila moje austrálske očakávania, ale v mojom “all time top 5” sa umiestňuje hneď za mojou prácou v BA pre Rakúšanov, ale to len preto, že tu nikto nerozumie po slovensky a že je tak ďaleko. ;-) Takže to vyzerá tak, že tu ostanem už asi až do konca pobytu v Brisbane.

Čím sa dostávame k “dileme oceán”. Neviem si to vysvetliť, ale ja som ním úplne fascinovaný, tá predstava, že by som žil niekde na pár krokov od neho ma úplne opantáva. Aj v / pri Brisbane sú také miesta -- na severe spomínaný Shorncliffe/Redcliffe (a potom ďalej Sunshine Coast) a na juhu Wellingon Point/Cleveland (a potom ďalej Gold Coast). A zatiaľ čo lokalita, kde pracujem, priam provokuje svojou blízkosťou k severným plážam, Slávkina Griffith škola (ale aj univerzita) je zase hriešne blízko k tým južným. Problém? Dlhodobo sa ani jeden z nás nevie vyslobodiť “zo svojho tábora” v dohľadnej budúcnosti -- jej škola najskôr skončí o tri roky a moja práca, mno, šanca, že sa oni presťahujú je dosť malá. ;) (a hlavne sa už raz sťahovali, z juhu).

Auto nič nevyrieši (zápchy od Sunshine/Gold Coastu predlžujú cestovanie o hodiny, každý boží deň), vlak až tak expresne tiež žiadny nechodí (čiže sever - juh je čímkoľvek aspoň 1.5h…), proste… nedá sa. Strašne závidím ľuďom s takými bežnými profesiami, ktoré sa dajú robiť kdekoľvek, ja som ako IT človek viazaný na tých päť veľkých miest a šmitec. Ale búhví, možnože sa na mňa usmeje šťastie a vyhodia ma. :D

Jedine asi fakt počkať, ako sa rozhodneme s tou univerzitou a keď už tu mladá doštuduje univerzitu, tak čakám, že bude mať nejaký právnický plat a kúpi nám dom na pláži, kúsok od jej právnickej kancelárie. :D

Tak toľko vyčerpávajúci zoznam noviniek, dúfam, že som sa otázky “čo nové?” zase na chvíľu zbavil. ;)

P.S. Konečne sme sa dočkali, máme už aj my pri dome poriadneho pavúka. Veľkosťou je to taká stredná váhová kategória, Mike Tyson to ešte nie je, ale je bezpochyby väčší než čokoľvek, čo môžete stretnúť na Slovensku:

Skúšal som aj ostrejšiu, ale odfoťte hýbajúcu sa pavučinu...

Má tam aj rovnako veľkého kamoša. Ale keďže tam len tak visia a chytajú muchy, nikam nechodia, tak ma až tak netankujú, občas na nich čumím z izby, keď čakám na kompiláciu pri programovaní. ;-)

Půlrok za náma, dámy a pánové!

Pfú, ale aj tri mesiace od posledného zápisku, ani neviem, ako to celé zbehlo. Toľko nových vecí sa stalo, že ani neviem, či sa mi to chce písať. Ale viete čo, chce. Hlavne preto, že zase nemám v práci do čoho pichnúť ;) (niektore veci sa proste nemenia) plus doma sú už zase všetci nervózni, že či ešte žijem.

Skúsim ísť chronologicky. Úplná pecka bola udalosť, ktorá sa stala pár dní po poslednom zápisku: Indka nam oznámila, že sa ku nám nasťahuje jej kamoška. Túto udalosť popísala zhruba tak, že ona bývala v nejakom študentskom byte a vôbec sa jej to tam nepáči, že hluk a bordel a neviem dokonca, či jej tam aj nehrozilo, že ju vyhodia. Uistila nás, že pre nás to nebude žiadna príťaž: “ona je taká tichá, slušná, chodí do práce od rána do večera, ani o nej nebudete vedieť”. Niežeby sme snáď mali nejaké rozhodovacie právo, kto môže a nemôže do domu prísť, ale tak potešilo, že na nás myslela.

Ako vyzeral Deň D? Prídem z práce a doma vidím dom plný Indov. Vravím si, dpč čo, to je akože svadobný sprievod alebo ako (jej rodina došla do Brisbane na oslavu zásnub, Indovia to berú hodne vážne), ale OK, asi sa mamina chcela presvedčiť, že dcérka si tento raz vybrala lepšie bývanie (dodatočne sme sa dozvedeli, že je to aj preto, aby skontrolovala, či tam nebude bývať s jej frajerom, s ktorým nemá nič mať až do svadby, o tomto neskôr). No tak teda pozdravím, robím si svoje… idem si spraviť večeru, oni furt tam (nová Indka, mama, sestra, jej frajer, mám pocit, že ešte snáď aj brat a ešte tá “naša” Indka). To už som začal šípiť prúser, ale stále som neriešil. Ráno sa zobudím, všetci naskladaní v kuchyni a raňajkujú. Takže nie, títo asi na odchode nie sú. Takto prešlo pár dní (všetci prespávali v izbe asi 2x3 metre), potom sa zjavil domáci (Garry), spýtal som sa ho, že sakra, prečo mi aspoň niečo nepovedal, že tu bude plný dom. On na mňa pozerá: “ty tiež nevieš, kto to je a čo tam robia???”, tak som mu vysvetlil, že z toho, čo ja viem, tak to je jej rodina a moc sa nechystajú odísť.

Potom som počul, ako si ju odchytil a typicky austrálskym spôsobom ju zdrbáva ako sirotu: “you know, this is normally not allowed and I must charge you for that”. Po týždni odišla jej rodinka do preč, ona prišla do kuchyne a tým jej, pre nás už teraz nezameniteľným, piskľavým hlasom začala do nás hustiť, že keď máme nejaký problém, máme ísť za ňou a nie sa sťažovať domácemu. Poukázal som na fakt, že to skôr Garry sa pýtal mňa, že čo sa to dopaže deje v dome a že možnože do budúcnosti by mohla takéto veci ohlásiť v predstihu aspoň jemu, lebo hoci nemám nič proti jej frajerovi a rodine, oni sú tu a neplatia a ja som tu a platím. Nasrane sa otočila a milé deti, toto bol začiatok vojny s našou novou spolubývajucou. :)

Jej meno je niečo ako “Shruie”, čo samozrejme Garry, ktorý aj mňa asi päť mesiacov volal “Mirror”, len tak nepobral a začal ju volať “Tree”, čo sa nám dosť hodilo, lebo sme mali okamžite slovenskú prezývku, keď sme sa o nej pred ňou bavili - Stromka. :D Opísať Stromku je neľahká úloha, pretože hoci som už videl všelijakých ľudí, ona ide mimo akejkoľvek stupnice. Najbližšie prirovnanie, ktoré som schopný vyrobiť, je niečo ako “10 ročné dieťa na LSD”. Hlasom, mentalitou, chovaním (doriti, ona ešte aj kašle ako decko u doktora!!!), ešte aj výzorom (čiže áno, jej frajera inak ako peďáka neberiem, btw oficiálne má Stromka cca 25). Keď sa baví s frajerom či skypuje domov, ona doslova jačí, my nikdy nevieme, či sa hádajú alebo rozradostene bavia. Pridajte indický prízvuk, alarm, ktorý jej začne pípať o piatej ráno aby vstala o siedmej ráno, návštevy frajera, ktorý samozrejme tiež vstáva ráno o šiestej (najlepšie cez víkend -- Garry jej povolil občasné prespávanie, ale poslednou dobou to začala drsne zneužívať) a máte predstavu, ako sme si jej spoločnosť užívali. Ako naschvál, Garry sa na mesiac niekam vytratil, takže sme s tým ani nemohli nič spraviť, koniec koncov, ani neviem, čo by sme mu povedali (“máme v dome jačiace decko, sprav s tým niečo”?). Takže táto jej nenápadná kamarátka nás silne motivovala začať rozmýšľať o zmene, tento raz už takej, kde budeme šéfovať my a ukazovať palcom kto áno a kto nie.

Dalo by sa tu popísať zopár kvázi-vtipných zážitkov, ktoré vošli do dejín ako “vojna o umiestnenie kuchynského stola” alebo o tom, aké majú laxné postoje k hygienickým návykom, ale to už je fakt história, presuňme sa k ďalšej expozícii.

Problém s novým bývaním bol hlavne v tom, že som laxne (vďaka Stromke čoraz menej laxnejšie) zvažoval, že by som si začal hľadať novú prácu -- no a keby som ju našiel, asiže by som bol veľmi smutný zistiť, že je na opačnom konci mesta ako dom, do ktorého sme sa práve nasťahovali, takže som chcel mať otázku zamestnania vyriešenú ako prvú (ostávam/neostávam a ak nie, tak kam by som dochádzal).

A prečo novú prácu, pýtate sa? Preto, lebo v tejto sa mi stalo presne to, čo sa mi vždy stane, keď súhlasím s nejakým “iba v pohode” platom -- stane sa zo mňa dievča pre všetko (akonáhle som sa vrátil z Domino´s pekla).  Snažil som sa to odkomunikovať aj môjmu chlebodarcovi z agentúry, ten mi “neodporúčal” tému zvýšenia platu teraz vyťahovať (to som trochu nepochopil, mal som tesne po skúšobnej dobe), takže fajn, rozposlal som pár životopisov, že uvidíme. Samozrejme, na vývojára mobilných aplikácii sa hneď zopár našlo, ale nič dychberúce, čo by ma prinútilo opustiť súčasnú prácu. Takže som na to už aj pomaly zabúdal, a v tom sa mi takmer súčasne ozvali dve firmy na C++ pozície. V prvom prípade chceli po mne vyriešiť nejakú hlúpu programátorskú úlohu a bol som na dvoch pohovoroch, v druhom prípade som len prišiel s mojím storočným notebookom, ukázal im nejaké moje hobby projekty a dali mi ponuku.

Okienko racionálneho zmýšľania:

Firma A ponúka:

• Lokalitu blízko centra
• Vysoký plat (ktorý ešte neskôr navýšili o ďalších $5000 ročne)
• Stabilnú spoločnosť, zaujímavé projeky
• Ale aj klasickú korporáciu, open space, a “korporátnu mentalitu”, tak veľmi viditeľnú hlavne na mojich potencionálnych nadriadených, ktorí ma spovedali

Na druhú stranu firma B ponúka:

• Lokalitu totálne v riti od centra (45 minút vlakom)
• O pár desiatok tisíc nižší plat (pri ktorom mi explicitne zdôraznili, že ho zvýšiť nemôžu)
• Spoločnosť podobnú mojej nebohej NOJA Power (všetko od plošákov cez krabičky až po softvér vyrábané in house)
• Ale zase fajn a mne srdcu blízke technológie (Linux, Qt, Android, vnorené systémy) a pohoďákov v tíme

Čo spravíte? No samozrejme si vo firme B vyjednáte 4-dňový pracovný týždeň. :D Priznám sa, toto prekvapilo aj mňa, vidím, že moja karma flákača má stále ešte potenciál expandovať. Ale zaplatím za to svoju daň, našli sme super dom (klikajte, kým nezmizne!), blízko všetkého (vlaky, autobusy, letisko (!), obchodné domy, centrum, šicko, prosto šicko), mne sa cesta do práce skráti na tesne pod polhodinu a Slávke… musím kúpiť auto. ;) (paradoxe, mne by nepomohlo ani to auto, Google Maps hlási takmer identické časy). Busom to má do jej školy cca 45 minút (ale čistá cesta busom je cca 25 minút), autom cez platenú diaľnicu a tunel 20, takže nie je o čom. Na poslednú chvíľu som ale zistil, že kúsok od nás (cca 13 minút bicyklom) chodí bus, ktorý takmer kopíruje trasu auta, takže jej nakoniec kúpim bicykel a spokojne si poviem, že jo, takto sa šetria prostriedky. ;-)

Takže ak sa nič neposerká, tak od budúceho pondelka bývame v novom dome a … krvácame doláre za všetko od práčky cez chladničku až po posteľ. Veľa vecí pokryje gumtree, ale matrac kupujeme nový, lebo už od pobytu v Košiciach mám plné zuby tých preležaných, som už starý foter, sakra.

Inak, medzičasom som sa stal aj austrálskou hviezdou:

Toto je appka, na ktorej som robil v Domino´s, Android verzia je kompletne moje dieťa a je naozaj v ostrej prevádzke po celej Austrálii, videl som túto reklamu normálne v telke. No, trvalo to 34 rokov, ale už môžem povedať, že som taký dobrý, že sa to nehanbia ukázať aj masám. ;)

Pecka je, že vďaka tomu, že som to v Domino´s so škrípajúcimi zubami vydržal, tak mi teraz šéf odkývne čokoľvek -- 10 dňová dovolenka? No problem! Chcem ísť pracovať pre inú firmu a pre nich robiť len part-time? No worries! (popravde, dúfal som, že ma vyrazí, lebo fakt som chcel mať ten piatok voľno).

Aha, ešte pozerám, že som sľúbil obecenstvu jedno prekvápko -- na Facebooku ste už mohli vidieť zárodok, ale tu to máte naplno:

Áno, áno, nielenže som ukecal aj Slávku na spravenie si moderátorského certifikátu do rádia, ale medzičasom som ukončil aj ja svoj kurz na panelového operátora, čiže môžem oficiálne obsluhovať vysielanie v rádiu, prakticky mať pod palcom celé vysielanie, od obsahu až po formu. A fakt že rádiu, žiadne internetové prdítko, 4EB 98.1 FM, každý piatok o 10:00 slovenského času. :) Striedame sa tam viacerí, najbližšie so Slávkou vysielame 28.10. Ha, čumíte, čo.

Takže suma sumárum, pekne oničom článok. ;) Ako nadpis napovedá, koncom októbra sa prehupnem do svojho polroka, takže už len deväť mesiacov a mám nové víza. Trochu ma desí predstava, že prakticky rok máme na krku dom od realitky, Slávka školu na krku aspoň dva semestre, žiadne že uvidíme a zdrhneme, nene, pekne tu rok musíme kvasiť, aspoň do leta (európskeho) 2017. Scary.

A už len rok pred nami

Je to tak, presne dnes oslavujem svoje trojmesačie v Brisbane. V širšom kontexte oslavujem dvojmesačné jubileum u môjho zamestnávateľa a mesačné v tomto pekle. Čiže tušíte správne, píšem zase z práce. ;-) Ale žiadne strachy, dnes mám od 1:30 až do 4:30 len prezentácie a porady, takže efektivita práce rozhodne neutrpí.

O práci už zbytočné viac písať, nejako to tu ešte ten mesiac odkrútim, odovzdám projekt a budem sa porúčať, keď už nič iné, tak som získal perfektný (a ešte platený) kurz na Android vývojára, na mobilnej appke, ktorú bude používať celá Austrália, takže o pracovné ponuky sa snáď báť nemusím (pecka je, že každú, prisahám každú, vec, ktorá sa dá v tej aplikácii vidieť, som nikdy predtým v živote nerobil, všetko je môj prvý pokus… človek by povedal, že za ten viac nez štvrťmiliónový rozpočet by sa aspoň mal najať niekto skúsený, čo?).

V tomto príspevku sa vrátim k populárnejším témam, čiže "zábavné postrehy z domu a okolia". Začnime teda najpopulárnešjou otázkou:

Tak co sporťáku, už jsi viděl nějaký pavouky?

V podstate nie. Minulý víkend sme boli v botanickej záhrade a kupodivu sme tam videli hada, ale bol tak zakliesnený medzi tyčami a strechou, že sa to ťažko dalo považovať za šok a hrozbu, lebo aj keby chcel, tak sa odtiaľ nevyvlečie za skôr ako 10 minút. Pred tromi rokmi som videl hada aspoň na ceste, takže toto sa neráta. Najväčšieho pavúka sme zatiaľ videli na prechádzke, ale uznajte, dosť trapas:

Je tam v strede na plote, keby ste nevideli.

Myslím, že aj v Európe by sa taký našiel.

Čo sa dá nájsť ráno pred barakom

Predstavte si, že idete si takto žúrovať, trochu to roztočíte, ráno opica, okno, tma. Otvoríte balkón a tam zaparkovaný Titanic:

Skoro ako pri Eurovei.

Fotené ráno po ceste do práce, jj.

Pozor na nástrahy okolo nás

V Austrálii platí safety first, takže keď niečo, tak jedine bezpečne. A čo čert nechcel, jedného dňa začalo ísť na vlakovej stanici Fortitude Valley cestujúcim o život, takže duchaprítomné hliadky zakročili a nepriateľa eliminovali:

Queensland Rail, vďaka ti za tvoju bdelosť.

No čo, kto si tipne, že prečo? Fortitude Valley je miestnym určite dobrá nápoveda, ožraté decká ich hádzali na koľaje. Nice.

Občianska vybavenosť

No dobre, dobre, robia tu pre ľudí aj dobré veci. Napríklad sa mi zdá, že majú nejaké minimálne kvóty (zase tie kvóty!) na množstvo lavičiek, pretože všetci jazdia autami, tak normálne by sa žiadne nemontovali a keď by sa žiadne nemontovali, všetci by chodili autami, vidíte, zložitý sliepka-vajce problém. To vypáli občas dobre, občas trochu mätúco:

Ach, ten nádherný výhľad na firmu s hypotékami.

Videl som aj lepšiu, ale zabudol som si ju odfotiť a teraz si ani za toho pána neviem spomenúť, že kde. Ale okej, nebudem taký zlý, občas tu fakt vidím skvelé veci, napríklad keď sa niekde robí nejaká rekonštrukcia, tak nieže sa tam vyvesí tabuľa "sorry za hluk, ale inak nám tu nelezte a už vôbec sa nepýtajte, ktorý developer sa na tomto nabalí", ale pekne sa zriadi informačné centrum (!):

Vedľa je tabuľa "Všetky stromy a rastliny budú počas úprav chránené a zachované".

Alebo keď sa niekde ide stavať, tak najprv sa po okolí vylepia plagáty "Have your say about ..." s kontaktom na developera, miestom a dátumom verejnej prezentácie atď. Fakt sa človek cíti ako v civilizácii.

No a čo tá Indka?

Ach, áno, mal som čo spomínať minule. Momentálne sa nám býva celkom fajn, keďže je tam s nami len ona. V podstate je neškodná (žiadne rušivé návyky či činnosti), ale občas sa mi fakt zastavuje rozum, že čo tam vlastne robí. Podľa jej rozprávania (áno, ona tak príde a začne rozprávať, bez ohľadu na môj apatický výraz tváre) pochádza z dosť bohatej rodiny, otec minister, sestry na medicíne a práve niekde na Harvarde či kde (šak vravím, apatický výraz), ona vraj titul z fyziky a marketingu (jo, fakt). Poviete si, tá ma o živote nie že jasno, ale ho priam nalinkovaný, čo? No prd.

Jej program je zhruba takýto (bez ohľadu na deň v týždni): spať do 14:00, ak sa hecne, tak 13:00. Vstane, objedná si niečo zo Subway/McDonald´s/Coles (všetko v pešej vzdialenosti, ale čo je ona dáka žebráčka, že chodiť peši). Dá to do chladničky. Ide do izby. Večer vyberie, čo má v chladničke, občas si uvarí to jedno jedlo, ktoré vie uvariť (podľa jej slov moc dobré nie je, ale zato smrdí po celom dome). Ide preč na pol hodinu. Príde. Je v izbe. Ide spať. Repeat.

Ak má hustý kultúrny program, tak si zavolá 2-3 kamošov (zásadne muži, zväčša Indovia), ktorí najprv freneticky búchajú na dvere, lebo ona si s nimi nevie dohodnúť, kedy majú prísť presne a tak potom čakajú ďalších 20 minút v kuchyni, kým ona napríklad telefonuje. Potom sedia a hrajú poker alebo drsne pijú (rozumej šesť pív alebo jedna nedopitá fľaša vína na tri osoby) a smejú sa jak dementi.

Poviete si, s jej vzdelaním by si predsa mala hľadať nejakú prácu, nie? Áno, dala do toho všetko, tzn. raz odpísala na jeden inzerát, išla na pohovor a nevzali ju, lebo ona hľadá tzv. sponzorstvo od firmy, nemá povolenie pracovať. No, to by snáď na dva mesiace aj stačilo. Potom mi ešte raz nadšene vravela, že začala chodiť do nejakej neziskovky, bola tam dvakrát, potom už ani slovo.

Samozrejme, rozmýšľa, že dokedy ostane v Austrálii, ale keď je to také skvelé žiť si takto nezávisle a samostatne, to sa nedá porovnať s tým, keď je doma! Prečo každý vraví, že je to ťažké, veď rodičia každý mesiac tých par tisíc bez reptania zaplatia, fakt nechápem, prečo tu nie je v Austrálii každý, veď je to také ľahké. Keby aspoň chodila po okolí, spoznávala krajinu, ale nie, nič. Proste si len tak... existuje v tom dome.

Takže toľko súčasné dianie, zima stále taká nijaká, ráno zima, cez deň OK, ale mali sme tu už aj pekných zimných 27 stupňov. Mám ešte jedno prekvápko v rukáve, ale chcem to najprv dokončiť, budete čumieť. ;)

Jo a bol som u zubára, lebo som bol lenivý to urobiť na Slovensku, za rozumné peniaze, takže som išiel tu, za nerozumné peniaze. Priebeh bol celkom v pohode a profi -- najprv spravili hneď RTG, takže žiadne, že hmm, vyzerá to tak alebo onak, pekne z fleku tri snímky na mieste. Potom mi dali do ruky slnečné okuliare. Pozerám, wtf, niečo mi uniklo? Sestrička že čo, nesedia Vám? Tak som pokrčil ramenami, nasadil si ich a čakal, čo sa stane. Následne ma zložili na lehátku do totálne vodorovnej polohy, potom ma zdvihli asi dva metre nad zem a tak mi doktor až začal čumieť do pusy. A tie okuliare? No predsa aby som mohol pozerať telku na plafóne, také očividné (lebo mi do očí svieti aj ten zubársky reflektor, chápete). Sranda je, že mi do pusy nečumel len on, ale aj sestrička, a to dosť zblízka, takže si predstavte levitovať v dvojmetrovej výške, nad ksichtom natlačené dve tváre a zbytok zorného uhla tvorí telka na plafóne.

Tá telka je celkom fajn nápad, ak práve dávajú niečo zaujímavé. V mojom prípade točili stále dokola mega bombastickú správu o tom, že päťročné dieťa, ktoré sa stratilo na Gold Coaste, sa našlo. Áno, už je s otcom a bola hladná. Toľko obsah správy, stále dokola a dokola, každé tri minúty. A potom ešte o zákone o homosexuálnych pároch, pohoda, len keby si nevybrali ako ilustračné zábery bozkávajucich sa chlapov, tiež stále dokola. A ani hlavou sa nedalo uhnúť, dokonalý mučiaci nástroj.

Samotný zákrok bol profi, ale na môj vkus až príliš dlhý, jeden kaz a trvalo mu to viac než hodinu (áno, to máme 20x premietnutú správu o dievčatku a bozkávajúcich sa chlapoch), naozaj by si ľudia na Slovensku mali vážiť, čo majú -- žiadny RTG, tretinová doba, ak človek chce, tak aj zadarmo a často na špičkovej úrovni odvedená práca. Mňa stála $240 a to som ešte dostal zľavu (neviem síce prečo ani akú, ale viete ako je to s koňom a jeho zubami).

Tož toľko, tak mám zase na mesiac pokoj s vysvetľovaním, že ako sa mám.